Život v Bogote: Ako sme takmer nedorazili živí na koncert

Kolumbia nemá vo svete vzorovú povesť. Často krát si nájde svoje miesto v rebríčkoch 10 najnebezpečnejších krajín sveta. Na druhej strane čítate, že ako jedna z mála krajín Latinskej Ameriky sa posúva dopredu a ponúka možnosti pre mladých ľudí. A tak som si pred príchodom povedala, že také zle to hádam nebude. Ani by mi na um nezišlo, že by ma chcel niekto reálne napadnúť. Ubehol mesiac a pol a okúsila som pocit ohrozenia.  

V nedeľu na obed sme sa vybrali na koncert Manu Chao. Prestupovali sme na stanici Tercer Milenio,o ktorej nič dobré nechyruje. Pravdupovediac patrí medzi dve najnebezpečnejšie zastávky. Stanice vyzerajú aj takto (obrázok hore). Kde tu nejaky policajt, zásahovka, výkriky, plač. Ale poväčšine iba pokojne stojíme, tlačíme sa v mase ľudí a kultivovane očakávame príchod autobusu. Ibažeby sa nejaký ten miestny vagabund rozhodol znepríjemniť nám deň.. Vtedy rozmýšľam, čo v tej Kolumbii vlastne robím?! Mami, ak toto čítaš, neľakaj sa.    

    4

Čakali sme na autobus, nechodil. Pri dverách oproti nám stáli dvaja chalani. Jeden z nich, vyšší, v oranžovej mikine a s výrazom tváre, ktorý už sám o sebe mi naháňal hrôzu, s nami nadviazal komunikáciu. Jednosmernú, my sme mu totiž jeho narážky neopätovali. Komunikoval skrze ostrý pohľad, ktorým nás oboch zaraz prebodol. Spolu s kamošom k tomu pridali nejaké španielske vety v domnení, že sme gringovia (amíci) a reči ich národa nerozumieme. Práve týmto krokom to prepískli a pripravili sa o možný úlovok. Daniel (môj kumpán), jakožto Kolumbijčan všetko počul a rozumel:  Choď sa spýtať či nemajú nejaké drobné, mrmal ten druhý. Nezanedbateľným komunikačným prvkom bol aj nôž, s ktorým sa vymletý chalanisko pohrával, zatiaľ čo na nás neprestával civieť.

1

Autobus prišiel, natlačili sme sa dovnútra. Čo čert nechcel, skutočne sme sa mu zapáčili a vtlačil sa medzi masu ľudí za nami. Dvere sa zatvorili. On mal nôž a ten prekliaty pohľad na tvári. Ja som bola zdesená a bez slova. Pozrela som na Daniela, ale jeho bezmocný výraz mi na viere, že to dnes prežijeme bez ujmy na zdraví, nepridal. Za tých pár minút som zanalyzovala všetky možnosti úteku – v prípade, že by sa ku mne priblížil. Ani jedna z nich nebola veľmi reálna – rozbiť okno a vyskočiť von za jazdy, prebehnúť cez sediacich ľudí, otvoriť núdzový východ na podlahe.

Autobus zastavil, ľudia vychádzali von, my sme sa pretlačili k ďalším dverám „a dali sa na útek“. Chalan spravil dva kroky smerom z autobusu, že ide za nami. Keď však zbadal pri turniketoch políciu, so slizky vyplazeným jazykom a výrazom „ups, už ma majú“ zacúval späť. Daniel prebehol okolo, ukázal mu neslušné gesto vystrčeného prostredníka a povedal niečo na štýl „no to žiadna, milý môj, teraz uvidíš!“. Rozbehli sme sa k policajtom, ktorí (chvalabohu!) konali. Vytiahli chalana z autobusu, prehľadávali ho. Gúľal psími očami, ako päťročný školkár, ktorého obviňujú neprávom. Ja som nariekala, triasla rukami, bola som v šoku. Ľudia mali nedeľnú podívanú.

Odmietla som čakať na verdikt. Naskočili sme do ďalšieho autobusu a pokračovali v ceste na vysnené Manu Chao. Tento raz sa nič zlé nestalo. Okrem nepríjemnej spomienky si so sebou odnášam do budúcna aj ponaučenie, a to byť ostražitou v každom momente. 

Cez deň, na stanici s policajtmi, by som skutočne nečakala čeliť možnosti napadnutia. A takisto to určite nečakajú stovky turistov, ktorí hlavné mesto navštívia. Ako bežnému návštevníkovi sa vám možno nedostane vidieť chudobnú časť Bogoty. Na juhu mesta je bieda všadeprítomnou súčasťou. Kriminalita je tu vysoká, mobil na ulici nevyťahujete a sluchatká lepšej značky schovávate do tašky. Domy nemajú záhrady, všetky autá sú skryté v garážach, obchody sú zatvorené za rolovacími mrežami. Mesto je plné policajtov, ale väčšina z nich vyzerá na 15, alebo ako by práve skončili strednú, takže dôvera v bezpečnosť nula bodov. Na ulici stretávate tiež vojakov (branná povinnosť), tí však majú svoje rajony a (vraj) ich nemôžu opustiť a pomôcť, ani keby boli svedkami tragédie. Nedávno som čítala článok o Kolumbii, ako o raji na zemi. Musím namietať, raj si predstavujem inak.

Zaujímavé je, že Kolumbíjčania vám povedia, že je to o zvyku. Každého tu už prepadli, alebo okradli. Kolegovia v robote sa zhodli na príbehoch z detstva, kedy naleteli mladému chalanovi, ktorý im prisľúbil, že ak mu požičajú bicykel, ukáže im akrobatické triky. Ani sa nenazdali a s bicyklom zmizol za rohom. Dokonca im dal podržať ruksak na znak dôvery. V ruksaku boli kamene. 🙂 Tieto príbehy sú viac úsmevné ako tie, kedy dospelého človeka prepadne dieťa s nožom a neváha ho použiť. Asi je to teda o zvyku. Kolega mi radí: „Ja vždy keď vidím niekoho podozrivého, začnem utekať.“ Občas si aj ja na ceste domov z roboty zabehnem, aby som sa vyhla nebezpečným uličkám.

Nič nie je čiernobiele. Z tunajších podmienok života, chudoby a nebezpečia číhajúceho na každom kroku som zhrozená. Je však milión ďalších vecí, ktoré môj pohľad na krajinu zlepšujú a vďaka ktorým by som si tu vedela svoj život predstaviť. Hoci max. na pár rokov, doprava v meste je totiž otrasná, musela by som si zriadiť home office. 

Inak na ten koncert sme nakoniec prišli v poriadku. Trvalo asi hodinu kým sme sa dopracovali cez všetky kontroly pričom nás rozdelili nás do dvoch radov na dievčatá a chlapcov. Predpisy nepustia. Vnútri predávali len nealko pivo, ale nebolo výnimkou keď vám potajme niekto ponúkol alkohol na predaj. Už sa teším čo ma tu prekvapí nabudúce. 🙂   

20150315_192342  20150315_195549

Foto: Autobusy (metroenbogota.com), Muž (beautifuldirtyrich.nl), Koncert (Viktória Fričová)